Ve dvaceti letech pracuje v pohřebnictví

„Smrť ma naučila vážiť si ľudí, kým sú tu s nami.“

Práce v pohřebnictví bývá pro většinu mladých lidí vzdáleným a těžko představitelným světem. Natália se pro ni ale rozhodla už ve velmi mladém věku. Ve dvaceti letech má za sebou výjezdy, převozy zesnulých, jejich úpravu i setkávání s pozůstalými.

O smrti mluví klidně, otevřeně a bez zbytečného strachu. Zároveň zdůrazňuje, že tato práce vyžaduje empatii, trpělivost a schopnost zachovat si chladnou hlavu ve chvíli, kdy druzí prožívají jeden z nejtěžších okamžiků svého života.

Nechtěla jsem obyčejnou letní brigádu

Mirka: Natália, je ti teprve dvacet let. Jak ses vůbec dostala k práci v pohřebnictví?

Natália: Chcela som si nájsť prácu alebo letnú brigádu. Nechcela som však robiť niečo, čo robí veľa mladých ľudí. Nelákala ma bežná brigáda v obchode alebo niečo podobné. Práve preto ma oslovilo pohrebníctvo – bolo to niečo úplne iné, zaujímavé a pre mňa dovtedy nepoznané.

Ozvala som sa do pohrebnej služby a opýtala som sa, či nemajú voľné pracovné miesto alebo nehľadajú niekoho na letnú brigádu. Dali mi príležitosť a ja som tak mohla prvýkrát nazrieť do sveta, o ktorom väčšina ľudí veľa nevie.

Spočiatku som samozrejme netušila, čo všetko táto práca zahŕňa. Človek si pod pohrebnou službou väčšinou predstaví len samotný pohreb, ale v skutočnosti je za ním množstvo ďalšej práce, príprav, komunikácie a zodpovednosti.

Mirka: Jak dlouho už v pohřební službě pracuješ?

Natália: Už je to dlhší čas. Za ten čas som sa veľa naučila a získala skúsenosti, ku ktorým by som sa v bežnej práci pravdepodobne vôbec nedostala. Každý deň môže priniesť inú situáciu, takže človek sa stále učí niečo nové.

Vyzkoušela si téměř všechno

Mirka: Co všechno sis během té doby vyzkoušela?

Natália: Asi všetko, čo sa v pohrebnej službe dá vyskúšať. Absolvovala som výjazdy, prevozy zosnulých, ich úpravu a líčenie, šoférovala som a pomáhala aj s organizáciou pohrebov.

Nie je to iba fyzická práca. Treba myslieť na množstvo detailov, zachovať dôstojnosť zosnulého a zároveň rešpektovať želania rodiny. Každá rodina má inú predstavu o poslednej rozlúčke a ku každej situácii treba pristupovať individuálne.

Veľa vecí človek pochopí až priamo pri práci. Postupne som si zvykala na prostredie aj na jednotlivé úlohy a získavala väčšiu istotu. Zároveň si však stále uvedomujem, že pracujeme s ľuďmi v mimoriadne citlivom období ich života.

Mirka: Setkáváš se také přímo s rodinami zesnulých?

Natália: Áno, určite. Stretávam sa s nimi napríklad pri vybavovaní pohrebu a potrebnej administratívy. Pozostalí často nevedia, čo všetko treba zariadiť, v akom poradí postupovať alebo aké možnosti vôbec majú.

Našou úlohou je preto nielen pripraviť samotný pohreb, ale aj pokojne ich celým procesom sprevádzať. Potrebujú cítiť, že sa môžu na niekoho obrátiť a že na všetko nie sú sami.

Nejtěžší je zachovat klid, když druzí prožívají bolest

Mirka: Jak takové situace zvládáš? Co je pro tebe v této práci nejtěžší?

Natália: Najťažšie je asi zachovať si chladnú hlavu, keď prídu pozostalí vybavovať pohreb. Často plačú, sú zaskočení alebo veľmi emotívni. Niekedy sa musia rozhodovať krátko po tom, ako sa dozvedeli, že ich blízky zomrel.

Ja sa však nemôžem nechať úplne strhnúť ich emóciami. Musím zostať pokojná a byť človekom, ktorý im zrozumiteľne vysvetlí, čo bude nasledovať, aký je ďalší postup a ako môže posledná rozlúčka prebiehať.

Neznamená to, že by som nemala súcit. Práve naopak. Empatia je veľmi dôležitá, ale človek si zároveň musí udržať určitý profesionálny odstup. Keby sme sa pri každom pohrebe emocionálne zrútili spolu s rodinou, nedokázali by sme jej pomôcť.

Ešte náročnejšie sú situácie, keď ide o úmrtie mladého človeka, dieťaťa alebo o tragické a neočakávané úmrtie. Ťažké môžu byť aj prevozy zo zahraničia, pretože sa k bolesti rodiny pridáva množstvo praktických a administratívnych záležitostí. Práve vtedy je veľmi dôležité komunikovať pokojne, citlivo a jasne.

Bez empatie a trpělivosti to nejde

Mirka: Jaké vlastnosti by měl mít mladý člověk, který chce v tomto oboru pracovat?

Natália: Určite empatiu a ľudský prístup. To je podľa mňa úplný základ. Človek musí vedieť počúvať a uvedomiť si, že každý prežíva smútok iným spôsobom. Niekto plače, niekto zostane úplne ticho a iný môže reagovať podráždene alebo chaoticky.

Potrebná je aj trpezlivosť. Pozostalí sa niekedy pýtajú na rovnakú vec viackrát, pretože v náročnej situácii nedokážu všetky informácie hneď vnímať. Môžu mať veľa požiadaviek alebo sa nevedia rozhodnúť. Nemôžeme ich preto tlačiť ani dávať najavo netrpezlivosť.

Dôležitá je tiež ochota vysvetliť všetky možnosti, ktoré pri vybavovaní pohrebu a poslednej rozlúčky majú. Rodina by mala mať dostatok informácií, aby sa mohla rozhodnúť podľa svojich potrieb, predstáv a možností.

Človek musí byť tiež psychicky odolný a spoľahlivý. V tejto práci sa nedá povedať, že dnes nemáme náladu alebo sa nám nechce. Rodina sa na nás spolieha v konkrétnom čase a všetko musí byť pripravené dôstojne a správne.

Okolí bylo překvapené

Mirka: Co na tvoji práci říkala rodina a kamarádi?

Natália: Boli prekvapení a pýtali sa ma, prečo som si vybrala práve takúto prácu a prečo nepracujem napríklad niekde v obchode. Pre mnohých ľudí je pohrebníctvo stále niečo vzdialené a možno aj trochu tajomné.

Ja som si však stála za tým, že je to práca ako každá iná. Možno je dokonca zaujímavejšia, pretože človek sa dostane k veciam a situáciám, ktoré by inak vôbec nespoznal. Zároveň má táto práca zmysel. Pomáhame ľuďom vo chvíli, keď nás skutočne potrebujú.

Mirka: Chovají se k tobě lidé jinak, když zjistí, kde pracuješ?

Natália: Myslím si, že ľudia v mojej vekovej kategórii sú predovšetkým prekvapení. Väčšinou nikoho rovnako mladého, kto by pracoval v pohrebníctve, nepoznajú.

Najskôr zostanú zaskočení, ale potom sa začnú veľa pýtať. Zaujíma ich, čo presne robím, ako dlho tam pracujem, či sa nebojím a či ma tá práca baví. Často sú zvedaví aj na veci, na ktoré by sa možno staršieho človeka hanbili opýtať.

Nemám pocit, že by sa mi ľudia vyslovene vyhýbali. Skôr nevedia, ako majú na takú informáciu reagovať. Keď však vidia, že o svojej práci hovorím normálne a otvorene, väčšinou sa prestanú cítiť nepríjemne.

Teorie je důležitá, ale praxi nenahradí

Mirka: Dá se na psychickou stránku této práce připravit studiem, nebo je nejdůležitější praxe?

Natália: Môžeme si veľa vecí prečítať – napríklad zákon o pohrebníctve, odbornú literatúru alebo informácie o tom, ako komunikovať s pozostalými. Teoretické vedomosti sú dôležité, pretože človek musí poznať pravidlá a vedieť, ako správne postupovať.

Žiadna kniha nás však úplne nepripraví na skutočnú situáciu. Každý človek je iný a každé úmrtie má svoj vlastný príbeh. Inak budeme komunikovať s rodinou, ktorá úmrtie očakávala po dlhej chorobe, a inak s ľuďmi, ktorým niekto blízky zomrel náhle.

Preto je podľa mňa najdôležitejšia prax. Človek sa postupne učí, ako reagovať, čo povedať a kedy je lepšie zostať ticho. Učí sa vnímať potreby rodiny a pristupovať ku každému individuálne a ľudsky.

Smrt podle ní přestává být úplným tabu

Mirka: Jak vnímáš smrt? Myslíš, že o ní mladí lidé dokážou mluvit otevřeněji než předchozí generace?

Natália: Myslím si, že dnešná mladá generácia vníma smrť otvorenejšie a postupne prestáva byť takou veľkou tabu témou. Na sociálnych sieťach sa objavujú príspevky o tom, čo robiť pri úmrtí, ako prebieha pohreb alebo aké možnosti poslednej rozlúčky dnes existujú.

Smrť ma naučila vážiť si ľudí, kým sú tu s nami.

Natáliin příběh ukazuje, že práce v pohřebnictví nemusí být pouze doménou starších generací. Také mladý člověk může do tohoto prostředí přinést citlivost, otevřenost a nový pohled na komunikaci o smrti.

Možná právě díky mladým lidem, kteří se nebojí o těchto tématech mluvit, přestane být smrt něčím, co ze společnosti vytěsňujeme. A poslední rozloučení budeme stále častěji vnímat nejen jako formální povinnost, ale také jako důležitou chvíli pro vzpomínku, poděkování a důstojné uzavření životního příběhu.

Pohřební služba Pieta

Natália pracuje v Pohřební službě Pieta. Více informací a kontaktní údaje najdete na webu Pohřební služby Pieta a na jejich Facebooku.